Narodil sa v Bánovciach nad Bebravou 27.3.1754. Žil a tvoril v dobe, keď stredná Európa zúbožená vojnami a nábožensky rozpoltená prechádzala od feudalizmu ku kapitalizmu. Bola to doba rozumu a osvietenstva, ktorá sa odrazila v kultúrno – spoločenskom pohybe národností Uhorska, a teda aj na Slovensku. Začala sa pestovať vlastná národná literatúra, zvýšil sa záujem o vlastné dejiny, tradície, jazyk, kultúru.

Základné vzdelanie získal v Horných Ozorovciach, po zatvorení školy odišiel do Uhrovca, ako 12.ročný do Evanjelického gymnázia v Banskej Štiavnici, do Modry a Šoporne. Vyššie vzdelanie získal na nemeckej univerzite v Erlangene, kde popri teológii študuje aj hebrejčinu, biblické vedy, navštevuje prednášky z prírodných vied a anatómie. Štúdiom v Jene si prehĺbil svoje poznatky vo vedách technologických a historických, vo filozofii a kanonickom protestantskom práve. Po skončení štúdií v Jene sa vrátil domov a do Uhrovca. Pôsobil v Banskej Štiavnici, Príbovciach a Bohuniciach. Po niekoľkoročnom pôsobení na fare v Cinkote odišiel do Juhoslávie, kde pôsobil ako kňaz v Torže (Savino Selo). Tam 31.12.1812 zomrel.

Vlastenec ,so silným národným povedomím. Zaoberal sa štúdiom slovenských nárečí, slovnou zásobou spisovnej slovenčiny a jej porovnávaním s češtinou a maďarčinou, zbieral príslovia a porekadlá. Bol jedným zo zakladateľov Starých novín literního umění, pokúšal sa založiť Učenú slovanskú spoločnosť a vypracoval jej program a stanovy. Jeho celoživotné úsilie na poli múzejníckom, etnografie a organizácie slovenského vedeckého života sa stali vzorom pre nasledujúce generácie. Zbieral staré rukopisy a zostavil z nich bibliografiu českej a slovenskej knižnej produkcie od najstarších čias. Túto vydal v troch bibliografických dielach:

1.Poznamenání knih českých, kterých se mi dostáti nemohlo, ačkoliv sem znalosti o nich nabil buď vlastným spatřením a čtením buď i listovním oznámením.

2.Poznamenání knih československých, někdy skrz ctihodného pána Holka sepsané a odemne do porádku uvedené.

3. Poznamenání knih slovenských, jak mých vlastných, tak i mne jakýmkolik spúsobem v známosť príšlých a těch, které alespoň v Uhrích skrze Slováky vytiešeny byli.

Podobné sú aj jeho práce Hodnotenie starých kníh a Slovensko české bibliografické doplnky.

Juraj Ribay úzko spolupracoval i s významným predstaviteľom českého národného obrodenia – Josefom Dobrovským, ktorému pomáhal pri jazykovedných a literárno-historických prácach štúdiom slovenských prísloví a nárečí, zbieraní slovenských slov a prísloví. Časti jeho zbierok sa dostali do Maďarského národného múzea, do Scéchenyiho knižnice, do Prahy a do Zayovej knižnice v Uhrovci. Súbor poviedok a kníh, ktoré vlastnil spísal v Catalogus Venalis Bibliotheca Slavo Bohemika J.Ribaya Slavi Trenchiniesis 1803. Obsah jeho knižnice tvorili aj jeho práce Kniha prísloví, Jadrnosť české reči, Slovník slovenských slov a maďarčina. Zapojil sa aj do ľudovej výchovy dielom Pravidlá morestnosti aneb zdvorilosti jako i opatrnosti a zachování zdraví mládeži a těm, kterí toho ještě potrebují obětována. K rovnakému druhu tvorby možno zaradiť i jeho Katechizmus o zdraví pro obecní lid a školskou mládež. Pri rozvíjaní ľudovo-výchovnej činnosti nadväzoval Ribay na idey J.A.Komenského. Aktivity rozvinul aj na poli zbierok archeologických predmetov a mincí, nazývaných vtedy súhrnne starožitnosti, či pamätiny. Svoj vlastivedný záujem orientoval aj na bývanie a zamestnanie, v našich končinách ako prvý z vedecko-výskumných pohnútok vypracoval aj nákres pluhu s uvedením terminológie jeho častí.

Juraj Ribay bol veľmi významným – dalo by sa povedať renesančným – človekom s veľkým prínosom pre kultúrny a duchovný rozvoj nášho národa. Zaslúžil sa o to ako spisovateľ, jazykovedec, etnograf, publicista a zberateľ.